O radosti a poslušnosti

Keď sa dieťa narodí, existuje mimo dimenzie času a priestoru, čiže je v čistom poli lásky.

Ten, komu sa podarí otvoriť svoje srdce, vie aký je to pocit. Je to pocit, keď svetlo a čistá energia sa vyplaví z tvojho srdca a zaplaví celú tvoju bytosť. V tomto poli dokážeme skutočne cítiť, skutočne tvoriť, manifestovať si svoje sny a zhmotňovať ich v realitu.


Deti sú v tomto otvorenom poli lásky. Keďže je dieťa plné lásky, nasáva všetko čo sa deje v okolí, učí sa. Rodičia sú prvými vzormi. Nech by sa ale rodič snažil akokoľvek, skôr či neskôr prichádzajú prvé zranenia tohto nevinného dieťaťa. A z pohľadu dospelého sa môže jednať o zdanlivo nepodstatné, nepatrné situácie. Dieťa vo svojej kreativite pokreslilo stenu a mama ho pokarhala, že to sa nesmie. Dieťa tomu nerozumie, robilo to z lásky, ale učí sa, milujem mamu, toto nesmiem. A tak sa z poľa čistej radosti, dostávame do poľa povinností a poslušnosti.


Povinnosti sú fajn, dávajú nám v živote istý rámec. Keby sme si pravidelne nečistili zuby, alebo sa neumývali, to by vyzeralo. Lenže, ako rastieme, množia sa nám povinnosti, a akosi ubúda radosti. Deti sú stále veľmi často vo svojej hravej, kreatívnej energii, a vedomí dospelí, vieme sa od detí veľa učiť – to, na čo sme už zabudli. Vedomí a vnímaví rodičia, učitelia doprajú deťom pohyb, radosť, tanec, hudbu, hru a čerstvý vzduch, pobyt v prírode, ktorý je esenciálny.


Lenže systém, škola, nás chce formovať ináč. Presedieť nehybne hodiny v školských laviciach, alebo nalepení pri monitore počítača. Stráca sa živá energia, ktorá je pohyblivá, v rytme a radostná.


Čím sme starší, tým viac povinností pribúda, škola, štúdium. Ak som zodpovedný a poslušný jedinec, chcem mať dobré známky, chcem mať dobré výsledky, ale prečo vlastne? Lebo chcem byť ocenená, milovaná. A tak driem a nakladám si a tých povinností je stále viac.


A už som dospelá. Zamestnám sa. Výborne. Dostanem výplatu. Je tu šéf. Šéf mi povie, čo mám robiť. Niekedy je tých šéfov viac. Ono je to v podstate niekedy celkom fajn, nerozmýšľať sám za seba, ale len počúvať čo mám robiť a vykonávať príkazy a rozkazy. Sedím pri tom počítači, za tie roky som sa to už dobre naučila, chrbát sa mi ohýba, hlava klesá, smútok v duši narastá. Kdesi vnútri cítim, že niečo nie je v poriadku, ale za tie roky som už zabudla, čo to je. Radosť.


Pokiaľ si to čo i len trochu uvedomujem, hľadám kompenzáciu. V prírode, v pohybe, v tvorivosti, v tanci, varení, v rodine, s deťmi. Ale mám tam zdravý balans? Rozhodujem sama za seba a za svoj život, alebo len slepo počúvam a nasledujem príkazy?


V mojom živote mi bolo dopriate zažiť obidva protipóly.


Stále som bola vynikajúca žiačka a učila som sa na jednotky od vrchu po spodok. Bývalý spolužiak mi pripomenul jednu príhodu zo základnej školy, vraj som raz dostala päťku a veľmi som sa rozplakala. Vôbec si ten moment nepamätám, ale teraz s odstupom času mi to príde aké zvláštne. Sama v sebe som mala toľko zmyslu pre povinnosť, a dávala som zo seba to najlepšie, že mi asi prišlo veľmi nefér, keď ma za to neocenili.


Ach, koľkokrát sa mi v živote ešte zopakovala podobná situácia. V práci, nech som robila, koľko som robila, nech som podávala výkon, aký som vedela a veľakrát šla cez svoje hranice, a to hranice svojho tela, aj hranice svojho domova, zažívala kvantá stresu a minimum radosti, a snažila sa uspokojiť autority, stále to bolo málo. Systém od teba žiada poslušnosť a hlavne čo možno najmenej protestovať.


Pred rokom som sa rozhodla odísť z tohto kola výkonov, stresov a nikdy nekončiacich povinností a žiť život v slobode a radosti. Toto bolo iste jedno z najlepších rozhodnutí môjho života a dopriala by som ho zažiť každému. Počas tohto roka zažila som veľa radosti. Sama som sa rozhodovala, čo chcem robiť, čo chcem zažívať. Učím sa opäť nanovo žiť v poli radosti a lásky. Učím sa vedome si vytvárať svoju realitu.


Nie je to veru vždy jednoduché, prelomiť rokmi zažívané vzorce. Veľakrát prechádzam údoliami sĺz a emócií, kým si niečo uvedomím a môžem to postupne meniť.


Jedno z mojich uvedomení posledných dní. Začala som opäť chodiť do školy. Škola je väčšinou online a štúdium si môžem sama zadeliť podľa svojich časových možností. Ale pristihla som sa pri tom, ako veľmi som ešte stále vo vzorci výkonu a povinností a ako veľmi to celé zase prežívam a sama si vyrábam stres a vnútorný tlak. Ten syndróm dobrej a poslušnej žiačky je stále hlboko vo mne. Aj keď lektori sami vravia, všetko je ponuka, neexistuje žiadne musím.


Kamarátka sa ma spýtala, prečo som začala vôbec študovať? No prečo? Moja prvá odpoveď bola, no vieš, budeme sa tam učiť rôzne mentálne techniky, prácu s energiami, to ma zaujíma.... A potom, keď som sa nad tým zamyslela, som si uvedomila, čo bol ten skutočný dôvod. Potrebujem sa cítiť užitočná. A naučila som sa, že užitočná som vtedy, keď niečo robím. Lenže činnosť sama osebe nemusí nevyhnutne prinášať radosť. Radosť v tom celom by mala byť indikátorom, ktorým by som sa chcela stále viac riadiť.


Keď sa stresujem, sama seba oberám o životodarnú energiu. A keď rozbíjam svoju energiu na všetky strany, neostane mi dosť na to, aby som mohla svietiť, a prosperovať, a byť skutočne prospešná a užitočná pre tento svet. Lebo to je ono. Najviac užitočná a prospešná som vtedy, keď som v energii lásky a radosti. Tento protipól existencie je život v 100 percentnom napojení na prírodu, život v jednoduchosti, keď si uvedomujem, ako málo mi stačí ku šťastiu, keď môžem vyjsť do záhrady a naoberať plody prírody, keď môžem plávať v mori s rybami, alebo keď sa na online školu pripojím z kaviarne. Keď nemusím, ale môžem.


Kam sme sa to my ľudia dostali. Keď sme sa od tej detskej jednoduchosti a radosti, dostali do sveta, v ktorom mútime vodu a šliapeme do kolesa v tej klietke, ako myši, a túžime po tom, aby si nás niekto všimol a ocenil. Ale kto ťa človeče ocení, keď si sám nedovolíš radosť a nevidíš, že dvere klietky sú otvorené a stačí odtiaľ vybehnúť?


Kam sme sa to my ľudia dostali, keď sa naháňame za peniazmi, za konzumom, keď si komplikujeme život tým, že žijeme vo veľkých mestách a upokojujeme sa falošnou ilúziou, že to mesto mi má veľa čo ponúknuť? Namiesto toho, aby sme plávali v mori, vybehli na lúku, maľovali obrazy, a prinášali svetu krásno.


Kam sme sa to my ľudia dostali, keď dobrovoľne skloníme hlavy a počúvame autority, politikov, cirkev, ktoré nám často hovoria veci proti zdravému rozumu? Kto vytvoril tento systém, do ktorého sme sa tak ochotne zaradili? Komu to vyhovuje? Vyhovuje to mne, ľudskej bytosti, alebo to vyhovuje tomu systému?


Boh nás všetkých stvoril rovnako. Sme ľudské bytosti, aj keď každý z nás máme iné hodnoty, iné presvedčenia, iný životný štýl, iné možnosti. Ale to rozhodnutie, či budem žiť v slepej poslušnosti, alebo v osobnej radosti a osobnej slobode, to myslím, dokáže urobiť každý jeden z nás.

A nie je to jednoduché, oslobodiť sa. Lebo veľakrát si vnútorný tlak a nátlak vytváram ja sama. Ale dá sa to. Lebo zmena začína zvnútra, z vnútorného rozhodnutia.


14 views